Dĺžka čítania: cca 6 minút

Mnohí rodičia prídu do mojej ambulancie s túžbou získať návod, ako uľaviť dieťaťu od úzkosti. Čakajú, že im poradím, ako lepšie vysvetľovať, ako viac uisťovať, alebo ako vytvoriť bezpečnejší „kokón“, v ktorom bude dieťaťu dobre.

Často ich však prekvapím.

Najsilnejším liekom proti detskej úzkosti totiž nie je väčšia ochrana. Je ním skúsenosť zvládnutia situácie, ktorej sa dieťa obáva. Nezávislosť je jedným z najlepších spôsobov, ako túto skúsenosť vytvoriť.

Nie preto, že by samostatnosť sama o sebe liečila úzkosť. Dieťa môže byť predsa samostatné aj v oblastiach, ktoré mu žiadny strach nespúšťajú. To, čo úzkosť oslabuje, je kontakt s neistotou bez vyhnutia sa.

Prečo úľava úzkosť paradoxne posilňuje

Poznáte ten kolotoč?
Dieťa sa bojí. Vy mu pomôžete. Ono pocíti úľavu. A vy máte pocit, že ste situáciu zachránili.

Lenže z pohľadu mozgu sa práve odohralo niečo veľmi dôležité. Mozog sa totiž neučí z našich slov. Neučí sa z toho, čo mu vysvetlíme pri večeri.
Učí sa zo skúsenosti.

Keď dieťa pred situáciou, ktorá ho desí, zachránime – napríklad vybavíme telefonát zaň, ospravedlníme ho z krúžku alebo vyriešime konflikt namiesto neho – jeho nervový systém dostane správu:
„Dobre, že sme sa tomu vyhli. Muselo to byť nebezpečné.“

Amygdala, náš vnútorný detektor ohrozenia, si túto skúsenosť zapamätá. A nabudúce spustí alarm ešte skôr a ešte hlasnejšie.

Takto vzniká začarovaný kruh úzkosti:
Strach → Vyhnutie → Úľava → Ešte väčší strach.

Čo sa deje v mozgu, keď dieťa strach zvládne

Keď dieťa zvládne niečo samo – objednať si zmrzlinu, osloviť učiteľa, ísť na krúžok bez rodiča alebo prespať u kamarátky – deje sa niečo fascinujúce. Mozog získava novú skúsenosť: „Bál som sa. Nebolo mi príjemne. Ale zvládol som to.“

Postupne sa aktivujú nervové okruhy v prefrontálnej kôre, ktoré pomáhajú regulovať poplachové reakcie amygdaly. Mozog sa učí jednoduchú, ale veľmi dôležitú lekciu: Nepríjemné ešte neznamená nebezpečné.

Pri každom takomto zvládnutí vznikajú nové nervové spojenia. Neurovedci tento proces nazývajú neuroplasticita – schopnosť mozgu meniť sa na základe skúseností.

Čím viac príležitostí dieťa dostáva, tým silnejšia sa stáva jeho vnútorná dôvera:
„Dokážem to zvládnuť.“

Pozor: Podpora nie je to isté ako tlačenie

Tu sa rodičia dostávajú do najväčšej dilemy.
– Ak dieťa zachraňujem, úzkosť podporujem.
– Ak ho tlačím príliš, môžem ho zahltiť.

Ako teda nájsť správnu mieru? Predstavte si dve situácie.

Situácia č. 1

Osemročná dcéra sa bojí vypýtať si pri pulte zmrzlinu.

Tlačenie:
„No poď, veď to nie je nič ťažké. Už si dosť veľká….. Okamžite choď!“

Podpora:
„Vidím, že si nervózna. Ja budem stáť vedľa teba. Skús to povedať ty a ak sa zasekneš, pomôžem ti.“

V oboch prípadoch dieťa čelí situácii. Rozdiel je v tom, že v jednom prípade zostáva v kontakte so svojím pocitom bezpečia a v druhom sa môže cítiť zahanbené alebo preťažené.

Situácia č. 2

Dvanásťročný chlapec sa bojí napísať spolužiakovi správu.

Zachraňovanie:
Mama napíše správu za neho.

Podpora:
Mama si sadne vedľa neho a pomôže mu formulovať prvú vetu, ale odoslanie zostáva na ňom.

Rozdiel je jednoduchý:
– Pri zachraňovaní preberáme úlohu za dieťa.
– Pri podpore zostáva zodpovednosť dieťaťu.

Skutočná výzva nie je v dieťati

Po rokoch práce s rodičmi si všímam jednu zaujímavú vec. Najväčšou prekážkou často nie je úzkosť dieťaťa. Je to bezmocnosť rodiča pri pohľade na úzkosť dieťaťa.

Keď vidíme, že sa naše dieťa trápi, aktivuje sa aj náš vlastný nervový systém. A práve vtedy máme tendenciu zasahovať. Nie je to preto, že by to dieťa potrebovalo. Ale pre nás je veľmi ťažké sledovať jeho nepohodlie.

”A tu sa stretáva neurobiológia dieťaťa s neurobiológiou rodiča.”

Otázka, ktorú si môžete položiť ešte dnes

Namiesto otázky: „Ako ho zbaviť strachu?“ si skúste položiť inú otázku:
„Akú malú príležitosť mu môžem dnes dať, aby zažilo, že to zvládne aj bez mojej pomoci?“

Možno to bude telefonát, alebo objednanie si jedla.
Možno vyriešenie konfliktu so spolužiakom.

Pre jeho mozog to však môže byť obrovský krok. Pretože odvaha nevzniká z uisťovania. Odvaha vzniká zo skúsenosti. A dieťa potrebuje zažiť, že dokáže zvládnuť veci samo.

Chcete sa naučiť rozlišovať medzi podporou a zachraňovaním?

Práve toto je jedna z tém, s ktorou rodičia zápasia najčastejšie.

Vo vzdelávacom programe Vyrovnaný rodič= vyrovnané dieťa sa venujeme tomu, ako zostať pokojnou a bezpečnou oporou aj vtedy, keď dieťa prežíva silné emócie, úzkosť alebo frustráciu. Pretože niekedy najväčšou pomocou nie je urobiť viac. Niekedy je ňou vedieť, kedy ustúpiť o krok a dôverovať, že dieťa dokáže vyrásť do svojej vlastnej sily.