Prečo tínedžer koná bez rozmýšľania, aj keď vie, čo je správne?

NEUROBIOLOGICKÉ OKIENKO, VŠETKY ČLÁNKY | 0 komentárov

Dĺžka čítanie: 9 minút

Dobrá správa pre rodičov dospievajúcich detí. Váš tínedžer potrebuje vašu hlavu, aj keď tvrdí, že si vystačí s vlastnou.

„Ja viem čo mám robiť!“
„Nechaj ma na pokoji, to je moja vec!“
„Všetci ostatní môžu, len ja nie!“

Ak máte doma tínedžera, možno tieto vety poznáte aj bez toho, aby ste si ich museli čítať na Facebooku či Instagrame.

A pravdepodobne poznáte aj druhú stranu príbehu: dieťa, ktoré sa ešte včera dokázalo rozplakať pre maličkosť, dnes tresne dverami, urobí riskantné rozhodnutie alebo sa vrhne do niečoho, pri čom vám okamžite naskočia všetky varovné kontrolky.

Keď sa ho spýtate, či premýšľalo nad následkami, pozrie sa na vás, akoby ste práve položili najhlúpejšiu otázku na svete.

„Veď predsa vie, čo sa môže stať!“

Prečo teda tínedžer niekedy vie, čo má urobiť, ale v rozhodujúcej chvíli sa podľa toho nezachová?

Odpoveď nesúvisí iba s výchovou, poslušnosťou či ochotou spolupracovať. Súvisí aj s tým, ako sa počas dospievania vyvíja mozog.

 

Mozog nie je hotový v deň osemnástych narodenín

Počas dospievania sa mozog intenzívne vyvíja a mení. Osobitne dôležité sú prefrontálne oblasti, ktoré sa podieľajú na plánovaní, zvažovaní dôsledkov, kontrole impulzov a regulácii správania.

Tieto schopnosti sa však nevyvíjajú všetky naraz a rovnako rýchlo. Dospievajúci pritom výrazne reagujú na odmenu, nové zážitky, prijatie rovesníkmi a pocit samostatnosti. To všetko má v tomto období veľkú motivačnú silu.

Neznamená to, že tínedžer nemá rozum alebo nedokáže robiť dobré rozhodnutia. Skôr to znamená, že jeho schopnosti sa môžu výrazne líšiť podľa situácie.

Keď je pokojný, môže vám veľmi rozumne vysvetliť, prečo je nebezpečné sadnúť si do auta s niekým, kto pil alkohol. Keď však stojí pred kamarátmi a nechce vyzerať ako zbabelec, rovnaké vedomosti nemusia stačiť na to, aby dokázal odmietnuť.

Vedieť, čo je správne, a dokázať sa podľa toho zachovať pod tlakom nie sú úplne rovnaké schopnosti.

A práve tu sa začína úloha rodiča, ktorý už nemá vychovávať malé dieťa, ale pomáhať mladému človeku postupne preberať zodpovednosť za vlastný život.

 

Mozog tínedžera sa nielen vyvíja. On sa aj prestavuje.

Počas dospievania prebieha aj proces nazývaný synaptický pruning, teda prerezávanie synapsií.

Synapsie sú miesta, prostredníctvom ktorých medzi sebou nervové bunky komunikujú. Mozog si počas vývoja vytvára a upravuje množstvo nervových spojení. Niektoré sa postupne oslabujú a zanikajú, iné sa posilňujú. Tým sa nervové siete menia a postupne sa stávajú efektívnejšími.

Súčasne pokračuje aj myelinizácia – vytváranie izolačnej vrstvy okolo nervových vlákien, ktorá pomáha urýchľovať prenos nervových signálov.

Neznamená to, že sa tínedžerovi mozog vypína alebo že je počas dospievania menej inteligentný. Ide o súčasť jeho vývoja a reorganizácie.

 

Čo to však znamená pre rodičov?

Mozog sa vyvíja v súčinnosti s biologickými procesmi aj so skúsenosťami. Opakované skúsenosti a precvičovanie určitých schopností môžu prispievať k tomu, ako sa nervové siete formujú a fungujú.

To sa netýka iba školských vedomostí či športových zručností. Týka sa aj učenia sa, ako zvládať frustráciu, riešiť konflikty, upokojiť sa po rozrušení alebo po chybe znovu premýšľať nad tým, čo sa stalo.

Ak dieťa opakovane zažíva, že konflikt sa dá po upokojení vyriešiť rozhovorom, že chybu možno napraviť a že nepríjemné emócie sa dajú zvládnuť, získava skúsenosti, z ktorých môže čerpať aj v budúcnosti.

Ak naopak opakovane zažíva strach, nepredvídateľnosť alebo konflikty bez možnosti nápravy, môže si osvojiť predovšetkým obranné spôsoby reagovania.

To neznamená, že každá hádka poškodzuje mozog alebo že rodičia svojím správaním priamo vytvárajú či odstraňujú konkrétne synapsie. Vývin mozgu je oveľa zložitejší. Skúsenosti a prostredie však zohrávajú dôležitú úlohu v tom, ako sa dieťa učí reagovať na svet.

Mozog dospievajúceho sa stále mení a učí. A vzťahy, v ktorých vyrastá, sú súčasťou jeho skúseností.

Práve preto má rodičovská podpora význam aj vtedy, keď tínedžer vyzerá, že o ňu vôbec nestojí.

 

Prečo vaše vysvetľovanie niekedy nefunguje?

Predstavte si, že tínedžer príde domov neskoro. Vy ste mali strach, čakali ste ho a teraz chcete vedieť, čo sa stalo.

Začnete vysvetľovať, že sa Vám mal ozvať, že pravidlá platia pre každého a že raz musí pochopiť zodpovednosť.

Lenže on počuje najmä výčitku. Cíti sa kontrolovaný, ponížený alebo nepochopený. Začne sa brániť, zvýši hlas a vy pridáte na dôraze.

O chvíľu už neriešite, prečo neprišiel načas. Riešite jeho tón, vašu autoritu a to, kto bude mať posledné slovo. Čo sa vlastne stalo?

Váš cieľ bol naučiť ho zodpovednosti. Jeho cieľom sa v tej chvíli stalo ubrániť si samostatnosť. A keď sa obaja začnete brániť, pôvodná téma sa stratí.

Pri silnom emočnom rozrušení sa totiž človeku môže zhoršiť schopnosť pružne uvažovať, počúvať druhého a zvažovať viac možností. Platí to pre tínedžerov aj pre dospelých.

A tak sa niekedy stane, že rodič, ktorý prišiel dieťaťu vysvetliť zodpovednosť, sám začne kričať.

V danej chvíli aj rodičovské vlastné emócie ovplyvnili jeho schopnosť reagovať pokojne a premyslene, v schématerapii hovoríme o zapnutom starom programe, o schéme, a v podstate sa medzi sebou začnú hádať „dve deti „. Už to nie je rozhovor dospelý a tínedžer.

V takom okamihu ďalšie vysvetľovanie zvyčajne neprináša veľa úžitku. Dieťa potrebuje najskôr znovu získať schopnosť počúvať a premýšľať. A rodič ju potrebuje tiež.

 

Čo znamená byť „prefrontálnou kôrou“ svojho tínedžera?

Je to užitočná metafora, nie doslovný opis fungovania mozgu. Neznamená to, že máte za dieťa rozmýšľať, rozhodovať zaň alebo ho chrániť pred každou chybou.

Dôležitejším sa stáva to, že mu dočasne pomáhate s tým, čo sa ešte len učí zvládať samostatne: zastaviť sa, zvážiť možnosti, odhadnúť dôsledky, zvládnuť frustráciu a vrátiť sa k problému, keď prvotné emócie trochu ustúpia.

Niekedy to znamená, že namiesto ďalších argumentov poviete: „Teraz sme obaja nahnevaní. Vrátime sa k tomu, keď sa trochu upokojíme.“

Inokedy znamená, že sa neuspokojíte s odpoveďou „neviem“, ale pomôžete mu premýšľať: „Čo by si mohol nabudúce urobiť inak?“ Alebo že mu dovolíte rozhodnúť sa v situácii, v ktorej je bezpečné, aby niesol dôsledky vlastnej voľby.

A niekedy to znamená jednoducho zostať nablízku, aj keď tínedžer práve nemá záujem o vaše rady.

Tu je však dôležitý rozdiel.

Ak všetko rozhodujete za tínedžera, nedostáva dostatok príležitostí rozvíjať vlastný úsudok. Ak od neho naopak očakávate dospelé rozhodovanie v každej situácii, môžete prehliadnuť, že niektoré schopnosti ešte potrebuje trénovať s vašou podporou.

Cieľom rodičovstva v dospievaní nie je mať dieťa pod kontrolou. Je ním postupne mu odovzdávať kontrolu nad vlastným životom.

 

Tri otázky, ktoré sa oplatí položiť si ako rodič

 

 1. Keď dieťa urobí chybu, čo chcete, aby si z nej odnieslo?

Pocit, že je neschopné a rodičia mu aj tak neveria? Alebo skúsenosť, že rozhodnutia majú následky a dá sa z nich poučiť?

Hanba môže viesť k obrane, zatajovaniu a snahe vyhnúť sa ďalšiemu nepríjemnému rozhovoru. Záujem o to, čo sa stalo a čo možno nabudúce urobiť inak, otvára priestor na učenie.

To neznamená, že chyby nemajú mať dôsledky. Znamená to, že dôsledok nemusí byť spojený s ponížením.

 

2. Chránite ho pred nebezpečenstvom, alebo pred každým nepohodlím?

Nie každá nepríjemná skúsenosť je škodlivá. Tínedžer potrebuje zažiť aj sklamanie, čakanie, neúspech či dôsledky vlastných rozhodnutí.

Ak zaňho vždy vybavíte nepríjemnú situáciu, odstránite každý problém a nedovolíte mu riskovať ani primeranú chybu, môžete mu neúmyselne vziať príležitosti, pri ktorých by sa učil zvládať náročné situácie.

Samozrejme, pri vážnom riziku musí rodič zasiahnuť. Pri bežných situáciách však býva užitočné nechať dieťa skúšať, rozhodovať sa a niesť primeranú zodpovednosť.

Nie je jednoduché nájsť hranicu medzi ochranou a prílišnou kontrolou. A neexistuje ani jedno pravidlo, ktoré by platilo pre všetky deti a všetky situácie.

 

3. Dokážete rozlíšiť nesúhlas od neúcty a neúctu od nebezpečného správania?

Tínedžer môže mať iný názor, nesúhlasiť s vaším rozhodnutím alebo potrebovať viac súkromia. Samo o sebe to neznamená, že stráca rešpekt.

Zároveň však potrebuje vedieť, že samostatnosť neznamená právo ubližovať druhým, ničiť veci alebo ignorovať zásadné bezpečnostné pravidlá.

Pevné hranice a rešpekt k rastúcej samostatnosti sa nevylučujú.

Rodič nemusí vyhrať každú diskusiu, aby zostal rodičom. A tínedžer nemusí vo všetkom súhlasiť, aby sa učil zodpovednosti.

 

A čo keď sa nám to nedarí?

Je možné, že aj vy niekedy zareagujete prehnane. Poviete niečo, čo vás neskôr mrzí, alebo sa pustíte do hádky, ktorú ste vôbec nechceli.

Ani rodič nemá neustále prístup k svojej najrozumnejšej verzii, volám ju Dream Team zo schématerapie a ak ste sa u mňa s týmto pojmom ešte nestretli, je to Zdravý dospelý, Súcitné láskavé JA (Láskavý rodič) a Šťastné dieťa. Viac sa o nich dozviete v našich schématerapeutických okienkach.

Dôležité je, čo sa stane potom. Či dokážete uznať vlastný podiel, vrátiť sa k rozhovoru a zároveň trvať na tom, čo je dôležité.

Môžete napríklad povedať: „Bola som nahnevaná a kričala som. To nebolo v poriadku. Stále však potrebujeme vyriešiť, prečo si mi nedal vedieť, že prídeš neskoro.“

Ospravedlnenie neznamená, že rušíte pravidlá alebo sa vzdávate rodičovskej autority. Ukazujete ním, že aj dospelý môže prevziať zodpovednosť za vlastné správanie.

Tínedžer sa totiž neučí regulovať emócie iba z našich rád. Učí sa aj z toho, ako zvládame vlastné chyby, konflikty a nesúhlas.

Nemusíme byť dokonalí. Potrebujeme však vedieť, že vzťah sa dá po konflikte opraviť.

 

Vaše dieťa vás ešte potrebuje. Len inak než predtým.

Keď bolo malé, veľa vecí ste robili zaňho. Pomáhali ste mu pomenovať emócie, rozhodovali ste, čo je bezpečné, a vysvetľovali ste mu svet.

V dospievaní sa úloha postupne mení. Už nemôžete byť pri každom rozhodnutí a nemali by ste ani chcieť mať všetko pod kontrolou.

Vašou úlohou je pomáhať mu rozvíjať vlastný úsudok, rozpoznávať riziká, zvládať silné emócie a umožniť mu učiť sa z vlastných skúseností. Niekedy prostredníctvom rozhovoru, inokedy jasnou hranicou a občas tým, že ustúpite a necháte ho, aby si vec premyslelo samo.

Nemusíte byť mozgom, ktorý za Vaše dieťa rozhoduje. Buďte človekom, pri ktorom sa môže učiť premýšľať, rozhodovať a postupne preberať zodpovednosť.

A možno najdôležitejšie: keď vám tínedžer povie „ja viem“, ešte to neznamená, že vašu pomoc nepotrebuje.

Len ju už potrebuje v inej podobe než pred desiatimi rokmi.