Dĺžka čítania: 7 minút
V predchádzajúcom článku sme sa venovali tomu, ako môže rodič reagovať, keď sa jeho dieťa trápi depresiou. Písali sme o potrebe pokojného kontaktu, porozumenia a podpory bez zbytočného nátlaku.
Lenže keď sa trápi naše dieťa, nie je to náročné iba preňho. Náročné je to aj pre nás. Môžeme cítiť strach, bezmocnosť, smútok, ale aj pochybnosti o sebe. Premýšľame, či sme niečo neprehliadli, či sme nemali konať skôr, či robíme dosť. A práve vtedy sa môže ozvať náš vlastný vnútorný kritik.
„Mala som si to všimnúť skôr.“
„Musím zistiť, čo mám robiť, a konečne mu pomôcť.“
„Čo ak som niečo pokazila?“
Kto je vnútorný kritik?
Vnútorný kritik nie je iba jedna nepríjemná veta. Môže mať viacero podôb. A každá z nich nás môže trápiť trochu iným spôsobom. Nepatrí iba do náročných rodičovských situácií. Ozýva sa aj vtedy, keď nestíhame, urobíme chybu, niekoho sklameme alebo máme pocit, že nie sme také dobré, ako by sme mali byť.
A nehovorí vždy rovnakým hlasom. V schématerapii rozlišujeme viacero jeho podôb. Tri z nich si teraz priblížime.
1. Trestajúci kritik: „Nie si dosť dobrá. Zaslúžiš si to.“
Tento hlas nespochybňuje iba to, čo ste urobili. Útočí na to, aká ste.
Urobíte chybu a namiesto „Toto sa mi nepodarilo“ príde „Som neschopná.“ Dostanete kritiku a nepočujete ju ako informáciu o konkrétnej situácii, ale ako dôkaz vlastnej bezcennosti.
Takýto hlas môže vyvolávať hanbu, bezmocnosť a potrebu trestať sa. Človek sa potom nesnaží napraviť chybu len preto, aby sa situácia zlepšila. Snaží sa napraviť sám seba, akoby s ním bolo od základu niečo zlé.
2. Požadovačný kritik: „Mala by si sa ešte posnažiť. Musíš to zvládnuť lepšie.“
Tento hlas nemusí byť vyslovene urážlivý. Niekedy sa dokonca tvári ako užitočný motivátor. Pripomína Vám povinnosti, tlačí na výkon, porovnáva Vás s ostatnými a posúva hranicu toho, čo by ste ešte mali zvládnuť.
Keď niečo dokončíte, na chvíľu si vydýchnete. Potom sa však objaví ďalšia úloha.
Keď sa Vám niečo podarí, dlho sa z toho netešíte. Všímate si skôr to, čo ešte nebolo dokonalé.
A keď si potrebujete oddýchnuť, ozve sa výčitka, že strácate čas.
Pri tomto kritikovi nemusíte mať pocit, že ste zlá. Stačí, že sa nikdy necítite dosť dobrá.
3. Kritik, ktorý vo Vás vyvoláva vinu: „Pozri, ako sa kvôli tebe cíti. Prečo si sa k nej tak zachovala?“
Tento hlas Vás presviedča, že ste zodpovedná nielen za svoje správanie, ale aj za pocity a spokojnosť všetkých okolo.
- Niekto je sklamaný? Asi ste urobili niečo zle.
- Dieťa protestuje proti Vašej hranici? Možno ste príliš prísna.
- Partner nie je spokojný? Mali ste sa viac snažiť.
- Poviete NIE, hoci už nevládzete? Ste sebecká.
Takýto kritik dokáže človeka priviesť k tomu, že vlastné potreby vníma ako problém a potreby druhých ako povinnosť.
Navonok môže pôsobiť veľmi ohľaduplne. Vnútri však často žije v napätí, pretože sa neustále snaží predchádzať sklamaniu ostatných.
Tieto podoby sa môžu prelínať. Požadovačný hlas Vás ženie k výkonu, trestajúci Vás poníži, keď sa Vám to nepodarí, a hlas viny Vám vysvetlí, že ste sklamali všetkých okolo. Nie je potom prekvapujúce, že sa človek cíti vyčerpaný aj vtedy, keď sa navonok zdá, že všetko zvláda.
Prečo nestačí povedať si: „Musím byť k sebe milšia?“
Možno ste už skúšali pozitívne afirmácie. Čítali ste o sebaláske, počúvali povzbudzujúce podcasty alebo si sľúbili, že sa nabudúce nebudete toľko kritizovať. A chvíľu to mohlo aj fungovať. Potom ste však urobili chybu, niekto sa na Vás nahneval alebo ste nestihli to, čo ste si naplánovali. A starý hlas sa vrátil.
Prečo?
Pretože vnútorný kritik často nefunguje iba ako súbor nepríjemných myšlienok. Môže byť spojený s hlbšími obavami a naučenými pravidlami.
Napríklad:
- Ak budem robiť chyby, ostatní ma odmietnu.
- Ak nebudem užitočná, nebudem mať pre druhých hodnotu.
- Ak niekoho sklamem, znamená to, že som zlá.
- Ak sa prestanem kontrolovať, všetko sa pokazí.
- Ak budem na seba prísna, prinútim sa byť lepšia.
Takéto presvedčenia sa môžu formovať už v detstve. Dieťa, ktoré často počúvalo, že musí byť najlepšie, aby si zaslúžilo uznanie, sa môže aj v dospelosti cítiť bezpečne iba vtedy, keď podáva výkon.
Dieťa, ktoré zažívalo výčitky alebo neprimeranú zodpovednosť za nálady dospelých, sa môže naučiť sledovať potreby ostatných a vlastné považovať za menej dôležité.
A dieťa, ktoré bolo za chyby ponižované, môže neskôr pokračovať v tom istom zaobchádzaní so sebou, aj keď už pri ňom nikto nestojí a nekričí.
V schématerapii sa venujeme aj týmto hlbšie zakoreneným vzorcom prežívania. Pomáhajú nám pochopiť, prečo niektoré situácie vyvolávajú také silné emócie, a prečo sa opakovane vraciame k reakciám, ktoré nám v skutočnosti ubližujú.
Nejde pritom o to, aby sme za všetko obvinili rodičov alebo hľadali vinníka v minulosti. Ide o to, aby sme porozumeli tomu, čo sme sa naučili, a mohli sa rozhodnúť, či nám tento spôsob funguje aj dnes.
Kritik nás kedysi mal chrániť. To však neznamená, že nám musí vládnuť.
Niekedy sa za kritickým hlasom skrýva snaha predísť chybe, odmietnutiu, hanbe alebo sklamaniu. Akoby hovoril:
„Keď budem na seba prísnejšia než ktokoľvek iný, nikto ma nebude môcť zaskočiť. Keď všetko urobím dokonale, nikto mi nebude mať čo vyčítať.“
Je to však veľmi drahá ochrana. Za chvíľkový pocit kontroly platíme napätím, únavou, pochybnosťami o sebe a niekedy aj zhoršenými vzťahmi.
To, že sa za kritickým hlasom môže skrývať snaha chrániť nás, neznamená, že musíme akceptovať jeho urážky. Porozumieť mu neznamená poslúchnuť ho.
Môžeme sa začať učiť rozlišovať medzi tým, čo potrebujeme urobiť, a tým, ako so sebou pri tom zaobchádzame.
- Ak sme urobili chybu, môžeme ju napraviť bez toho, aby sme sa nazvali neschopnými.
- Ak sme niekoho sklamali, môžeme prevziať svoj diel zodpovednosti bez toho, aby sme sa cítili zodpovední za všetky jeho emócie.
- Ak sme unavení, môžeme si oddýchnuť aj napriek tomu, že nie všetky úlohy sú hotové.
- A ak sa nám niečo nepodarilo, môžeme sa z toho poučiť bez toho, aby sme sa za to museli potrestať.
Súcit so sebou neznamená, že si všetko ospravedlníme. Znamená, že sa k sebe správame tak, aby sme dokázali prevziať zodpovednosť bez ponižovania a meniť sa bez neustáleho strachu zo seba samých.
Čo môžete skúsiť už dnes?
Keď sa nabudúce pristihnete pri ostrej sebakritike, nemusíte sa hneď presviedčať, že je všetko v poriadku.
Skúste si najprv položiť tri otázky.
1. Čo si práve hovorím?
Zachyťte presnú vetu. Nie všeobecný pocit, že sa necítite dobre, ale konkrétne slová, ktoré sa Vám odohrávajú v hlave.
Napríklad: „Som hrozná matka, pretože som dnes zvýšila hlas.“
2. Čo vo mne táto veta vyvoláva?
Hanbu? Vinu? Strach, že Vás niekto odmietne? Pocit, že musíte okamžite všetko napraviť?
Nesnažte sa tieto pocity hneď odstrániť. Zatiaľ si ich iba všimnite.
3. Ako by som sa na túto situáciu pozrela, keby som nemusela samu seba trestať?
Možno by ste si povedali: „Mrzí ma, že som zvýšila hlas. Chcem sa k tomu vrátiť a napraviť, čo sa dá. Jeden zlý moment zo mňa však nerobí zlého človeka.“
Všimnite si rozdiel. Nevymazali ste chybu, nezbavili ste sa zodpovednosti a ani ste si nenahovárali, že ste dokonalá.
Len ste prestali zamieňať chybu za vlastnú hodnotu.
Možno Vám takáto odpoveď spočiatku nebude pripadať prirodzená. Možno sa dokonca objaví ďalší hlas: „Čo si teraz budeš všetko ospravedlňovať?“
Aj to je informácia. Ukazuje Vám, aké pevné môžu byť pravidlá, podľa ktorých ste sa naučili hodnotiť samu seba. Nemusíte ich zmeniť za jeden večer.
A čo to má spoločné s našimi deťmi?
Viac, než sa na prvý pohľad zdá. Deti sa neučia iba z toho, čo im hovoríme. Všímajú si aj to, ako reagujeme na vlastné chyby, únavu a zlyhania.
Ak sa matka po každom nedokonalom dni obviňuje, dieťa môže postupne nadobudnúť dojem, že chyba je niečo, za čo sa treba hanbiť.
Ak sa rodič nedokáže zastaviť, kým nie je všetko hotové, dieťa môže vnímať oddych ako odmenu za výkon, nie ako prirodzenú ľudskú potrebu.
A ak rodič považuje nesúhlas druhého za dôkaz vlastného zlyhania, môže preňho byť ťažké udržať hranicu aj vtedy, keď ju dieťa potrebuje.
Neznamená to, že musíme byť pokojní za každých okolností. Takí rodičia neexistujú. Dôležité je, čo sa deje potom. Či dokážeme uznať chybu, ospravedlniť sa, opraviť vzťah a skúsiť to nabudúce inak.
Keď sa učíme zaobchádzať so sebou s väčším rešpektom, dávame deťom aj inú skúsenosť: človek nemusí byť dokonalý, aby mal hodnotu. Môže sa mýliť, učiť sa a niesť zodpovednosť bez toho, aby sa musel nenávidieť.
A práve preto má zmysel venovať pozornosť vlastnému vnútornému kritikovi. Nie preto, aby sme sa stali ďalším projektom, na ktorom musíme dokonale zapracovať, ale aby sme už nemuseli žiť pod neustálym tlakom, že so sebou niečo nie je v poriadku.
